Väčšina z vás bude určite súhlasiť, že obývačka s televízorom je jedným z často používaných centier domácnosti. Rodina sa tu schádza, trávi spolu príjemný čas a v sprievode komentárov na aktuálny program, uskutočňujú aj osobné rodinné interakcie. O televízore a jeho funkcií som však v dobe internetu už začal celkom pochybovať… Zachráni niečo televízor?
Televízia ako jedno z centier domácnosti – túto poznámku som nenapísal náhodou. Pre mňa (možno ako zástupcu staršej generácie) je tým ozajstným a najpoužívanejším miestom pre spoločenské interakcie stále jednoznačne kuchyňa. Hovorte si čo chcete, pri telke jednak väčšinu času každý sleduje “sám za seba”. Plus “teplo a ohník domácej piecky” vždy spája ľudí. Možno aj preto, lebo sám som veľký papáč a moja manželka je veľmi dobrou kuchárkou. Nech je ako je, obývačka s televízorom je pre mňa centrom domácnosti na druhom mieste…
Jednou z poznámok k mojim úvahám, potrebnej na pochopenie, je jednoznačne termín “staršej technickej generácie”. Vymyslel som si ho včera a určite nie je použiteľný v žiadnej súcej teórií o ľudskom prežívaní. Je vcelku dosť všeobecný a tak povediac nehovorí o ničom. No spĺňa môj pocit, ktorý ma včera pri premýšľaní o tomto príspevku napadol.
Staršia technická generácia
Ako som tak včera za výdatných zvukov dažďa premýšľal o budúcnosti televízora, kútikom oka som zhliadol môjho malého synčeka. Ten si so sústredeným pohľadom niečo ťukal do svojho “smartfónu”. Spomenul som si, ako som sa ja – už dobre cez tridsať – snažil nájsť “vzťah” k svojmu prvému inteligentnému telefónu. Bola to cesta plná zlej “autokorektúry”, preklikov a nepochopenia fungovania väčšiny aplikácií. Až po dvoch rokoch a intenzívnejšom štúdiu manuálov, si konečne dovolím tvrdiť, že viem svoj smartfón používať aspoň na 70 %.
To ma doviedlo k mojim starším úvahám. Keď som bol ako dieťa ja, často sme s rodičmi chodievali do rôznych múzeí, či na rôzne výstavy. Keď som v ruke držal najnovšiu figúrku Mighty Maxa “super moderného dizajnu” a pozeral sa do sklenenej vytrínky na hračky detí niektorého z detí zo stredovekého obdobia, vždy mi v mysli vyvstal jeden obraz. Predstavoval som si, akoby asi dopadlo stretnutie mňa s niekym tak technologicky pozadu ako napríklad majiteľ tej hračky vo vytrínke?
Čo ma vydesilo pri poslednej úvahe tohto typu bol fakt, že prvý krát by to bolo možné – vlastne sa to už deje. V mojom prípade – keď som bol dieťa ja – to možné nebolo, lebo išlo o zvyčajne ľudí, ktorých som nemohol reálne stretnúť. Teda jedine, že by som mal stroj času a vedel sa preniesť do minulosti. Avšak ja tu dnes sedím so svojim synom.
Aby som to rozbil na drobné… Môj mladší syn si ťuká do svojho smartfónu vo veku, kedy som ešte ani nevedel, čo to je. Možno budete namietať, že napríklad vaši rodičia už zažili rádio a televíziu v plnom prúde, kým ich rodičia (naši starí rodičia) túto technológiu zakúsili v jej začiatkoch.
No tu sa bavíme o inej priepasti – od napríklad walkmana a kaziet celkovo, k streamovacím službám cez internet a dotykovým displejom. Mimo to, že všetko je digitálne – o digitálnej televízii sa už dlhšie hovorí ako o nástupcovi klasického televízneho prenosu. Kým totiž vy (ako mladšia generácia oproti svojim rodičom) rádio nie len poznáte, ale ho ešte aj používate, môj syn nemá o kazetách “ani páru”.
Televízia ako jedno z centier domácnosti
To je to mätúce pre mňa ako člena “staršej technickej generácie”. Kedysi (teda pred pár rokmi) sa pod televíziou zvyčajne hovorovo myslela vždy “telka”. A hlavne keď niekto povedal “videl si” (nejaký film, reláciu), tak bolo každému jasné, že myslel: “Videl si to a to v televízore?” Bolo to dobré hlavne v tom zmysle, že fyzický aspekt televízora zohrával veľkú rolu.
Jedna obrazovka v dome, kde sme sa všetci stretávali, mala iný šarm ako dnešná doba. Dnes si každý môže sedieť za svojim “monitoríkom” a to pekne krásne vo svojej “izbičke”. Dokonca – a to musím uznať napriek určitému sklonu k nostalgií naprieč článkom – je to určite pohodlnejšie a hlavne ak chcete skutočne niečo pozerať. Nikto vás neustále neruší svojimi poznámkami, môžete si prenos zastaviť kedy chcete a ísť napríklad na toaletu a podobne.
Veci sa však nemenia, ale vyvíjajú
To je asi celá pointa a poučenie, ktoré si z tohto príspevku môžeme zobrať. Napríklad u nás doma sa ani v 21. storočí nič až tak nezmenilo. Obývačka s televízorom stále funguje ako (druhé) centrum domácnosti. Ako je to možné?
Lebo hoci optický internet k nám domov dopomohol “zaniesť” digitálnu televíziu, ktorá celkovo vznikla presunom televíznych vysielaní na internet, nezaostala ani televízia ako taká. V dnešnej dobe už síce hovoríme skorej o “smart” televízoroch, ale to sú stále naše staré dobré televízory, adaptované na súčasnú dobu. Tak a idem si pozrieť nejakú digitálnu rozprávku so svojím synátorom...